Konečne piatok! Konečne odišiel šéf! Konečne padla! Konečne dovolenka!…..počula som už veľa o konečných koncoch nekonečným…úlohám, pracovným dobám, pracovnom týždni, poradám.
Piaty rok v PR s Trumpeter a Citadela a ja sa neviem zapojiť v small talkoch o pracovných „konečne“, aj keď som sa už viackrát snažila. „Konečne padla“ poznám len zo srandy a stal sa mi už aj nejeden „konečne pondelok“ a spomínam na:
- Pocit „what the fuck am i going to do?“ keď som nastúpila
- Pocit motivovanosti keď som dostala klienta do telky
- Pocit adrenalínu pred eventmi (aj toho, keď som sa bála v Slovenskom raji preliezť rebrík cez potok)
- Pocit súdržnosti pri brainstormingových hlavolamoch
- Pocit nenaplneného dňa ak som nevidela ranný monitoring
- Pocit radosti keď som na chodbe stretla vždy veselého poštára a na recepcii našu úžasnú Lucku alebo Soničku
- Pocit sebarealizácie keď mi Ivka dala priestor rozhodovať sa a nikdy ma bezdôvodne „nesekala“
- Pocit víťazstva, keď Oto RAZ priznal, že mám pravdu
- Pocit rodiny, keď som Ronovi vyplakávala o mojich stroskotaných vzťahoch a že ma nikdy nenechal v štichu
- Pocit maximálneho sústredenia pri argumentačnom filozofickom battle s Prokopcom
- Pocit zápálenia pri teambuildingových hrách (ten si pamätajú viacerí)
- Pocit, že som už tak vyšťavená, že chcem už do konca života iba vypĺňať tabuľky a ľudí vidieť len v telke
- Pocit, keď po piatich dňoch nabehnem cez vianočne sviatky pred Silvestrom na maili, lebo mi chýba práca
- Pocit, že pred sebou pretlačím aj parný valec keď som sa na chvíľu „loadla“ od práce
- Pocit absolútneho myšlienkového flow pri riešeniach úloh, čo ma posunuli
- Pocit šťastia pri smiechu zo sarkastických fórikov mojich obľúbených kolegov
- Pocit zadosťučinenia keď som prišla s kreatívnym nápadom, ktorý som si ešte pár dní po sebe čítala a tľapkala sa po pleci
- Pocit hrdinstva, keď som vytrvala v projekte pre klienta „Voldemorta“
- Pocit, že som zažila dokonalého klienta Aegon
- Pocit zlyhania pri slabej účasti na tlačovkách
- Pocit vlastnej nedokonalosti vyplývajúcej z mojej škorpiónskej povahy
O chvíľu vraciam ten vetchý červený kľúčik od vchodu do budovy a fakt sa čudujem, že nikdy nezostal zalomený v zámku. Tento blog je môj konečný (jedine, že by ma firemný blogový buldog chcel najať externe), rovnako tento týždeň bude môj posledný v agentúre Trumpeter…no už viete, že Trumpeter a Citadela ma naučili, že „konečne“ nemusí podliehať konvenciám…
S nekonečne pekným pocitom vďaky,
Peťa