Konečne piatok! Konečne odišiel šéf! Konečne padla! Konečne dovolenka!…..počula som už veľa o konečných koncoch nekonečným…úlohám, pracovným dobám, pracovnom týždni, poradám.

Piaty rok v PR s Trumpeter a Citadela a ja sa neviem zapojiť v small talkoch o pracovných „konečne“, aj keď som sa už viackrát snažila. „Konečne padla“ poznám len zo srandy a stal sa mi už aj nejeden „konečne pondelok“ a spomínam na:

  • Pocit „what the fuck am i going to do?“ keď som nastúpila
  • Pocit motivovanosti keď som dostala klienta do telky
  • Pocit adrenalínu pred eventmi (aj toho, keď som sa bála v Slovenskom raji preliezť rebrík cez potok)
  • Pocit súdržnosti pri brainstormingových hlavolamoch
  • Pocit nenaplneného dňa ak som nevidela ranný monitoring
  • Pocit radosti keď som na chodbe stretla vždy veselého poštára a na recepcii našu úžasnú Lucku alebo Soničku
  • Pocit sebarealizácie keď mi Ivka dala priestor rozhodovať sa a nikdy ma bezdôvodne „nesekala“
  • Pocit víťazstva, keď Oto RAZ priznal, že mám pravdu
  • Pocit rodiny, keď som Ronovi vyplakávala o mojich stroskotaných vzťahoch a že ma nikdy nenechal v štichu
  • Pocit maximálneho sústredenia pri argumentačnom filozofickom battle s Prokopcom
  • Pocit zápálenia pri teambuildingových hrách (ten si pamätajú viacerí)
  • Pocit, že som už tak vyšťavená, že chcem už do konca života iba vypĺňať tabuľky a ľudí vidieť len v telke
  • Pocit, keď po piatich dňoch nabehnem cez vianočne sviatky pred Silvestrom na maili, lebo mi chýba práca
  • Pocit, že pred sebou pretlačím aj parný valec keď som sa na chvíľu „loadla“ od práce
  • Pocit absolútneho myšlienkového flow pri riešeniach úloh, čo ma posunuli
  • Pocit šťastia pri smiechu zo sarkastických fórikov mojich obľúbených kolegov
  • Pocit zadosťučinenia keď som prišla s kreatívnym nápadom, ktorý som si ešte pár dní po sebe čítala a tľapkala sa po pleci
  • Pocit hrdinstva, keď som vytrvala v projekte pre klienta „Voldemorta“
  • Pocit, že som zažila dokonalého klienta Aegon
  • Pocit zlyhania pri slabej účasti na tlačovkách
  • Pocit vlastnej nedokonalosti vyplývajúcej z mojej škorpiónskej povahy

O chvíľu vraciam ten vetchý červený kľúčik od vchodu do budovy a fakt sa čudujem, že nikdy nezostal zalomený v zámku. Tento blog je môj konečný (jedine, že by ma firemný blogový buldog chcel najať externe), rovnako tento týždeň bude môj posledný v agentúre Trumpeter…no už viete, že Trumpeter a Citadela ma naučili, že „konečne“ nemusí podliehať konvenciám…

S nekonečne pekným pocitom vďaky,

Peťa