Vedeli ste, že každý 7. zamestnanec príde minimálne raz do týždňa neskoro do práce z rôznych prozaických dôvodov? A že je až 35% šanca, že sa, napriek prozaickým dôvodom, tento vyhovorí na dopravnú situáciu?

Že ľudia miesto toho, aby povedali – pozeral som do neskorej noci horor o hadoch v lietadle a zaspal som – povedia radšej, že im – zlomyselná manželka ponorila kľúče do pohára vody a nechala ich zamraziť? Ok, ale aj s klientmi je občas veľká sranda. Máme skúsenosti! Iba dobré a iba veselé, samozrejme!

6 rokov sa snažíme bojovať za lepšie PR našich klientov.

6 rokov lobbujeme.

6 rokov hľadáme pozitíva vo všetkom, čo naši klienti robia.

A čo je najdôležitejšie…6 rokov sa učíme. Na vlastných chybách prevažne:) A potom ešte na vlastných klientoch.

Ak si to môžem dovoliť, tých 6 rokov sa pre mňa stalo zároveň historickou analýzou našich klientov a exklientov vďaka ktorej som už ako tak poodhalila zákutia priamej úmernosti medzi aurou klienta a následkami na naše pracovné výsledky. Neúspechy spomínať nechcem. Nespomínam si:) Možno teda povedať, že ide o to ako vplýva klient na rozmer úspechov nášho PR. Ako súvisí zadávateľ i jeho značka s ľuďmi, ktorí sú platení za to, že šíria IBA DOBRÉ správy.

A teraz to nie je o situáciach, kedy by sme „netrúbili“ dostatočne hlasno alebo dostatočne často. Ani o tom, že nás trúbilo príliš veľa alebo príliš málo. Na poradách neusporiadavame žiadne fatalistické orgie a rovnako „nemusím“ tých, ktorí pravidelne prispievajú americkým vedcom materiálom do rebríčkov najneuveriteľnejších výhovoriek.

Hovorím o pracovných estrádach v ktorých keď sa aj na hlavu ideme postaviť nedosiahneme úspech u publika a nestane sa z nás ani slávny Vlasta Burian. Proste nejde a nejde!

Dlho som riešila prečo. Pretože som sa zvliekla z kože novinára, ktorý píše o tom, čo v rámci Pr potrebujeme. A dala som sa na lov klientov:) Vždy po pár vetách s niekym koho produkt je pre nás tak zaujímavý, že ho tímovo zatúžime zapísať do kroniky Trumpeter hádam, aká bude spolupráca…a občas sa aj zadarí…

Aj by som menovala, ale lojálnosť je ohavná cnosť, ktorú stále uctievam, takže za všetky skúsenosti ponúkam iba skromné a úsmevné zhrnutie:

      1. 1, Ak vám klient povie, že najčítanejšie slovenské mesačníky pre ženy neuznáva, pretože sa v Poprade nečítajú a na vašu otázku ako to vie vytiahne namiesto poslednej marketingovej štatistiky argument, že keď ide do stánku s časopismi nikto to tam „neberie“, môže sa vám zdať aj Einsteinova teória relativity celkom jednoduchá. Pochopíte, že vzájomné pôsobenie priestoru s časom a hmoty je úplne bežnou myšlienkou, pretože problém je vymyslieť dôvody na okresanie medialistu.
      1. Ak na prvom stretnutí s potencionálnym klientom neriešite, čo robíte, ale viac času venujete téme silikónové prsia šéfredaktorky jedného z alternatívnych médií a pochopíte, že nejde o žiadne pudové záležitosti, ale číru zvedavosť, aké to je chytiť silikón, docvakne vám, že život je otázka priorít a aj klienti sú iba ľudia.
      1. Ak vás osloví klient, ktorý má na vašu spoločnosť výborné referencie a pre ktorého odvediete dobrú prácu na ktorú však on reaguje iba prostredníctvom súkromných stretnutí so zamestnancami (-kyňou) a potom prestane komunikovať bez slova je to viac ako záhadné. No potom, keď sa vás jeho zamestnanec piatykrát prostredníctvom mailov opýta, kedy pošlete výstupy k produktom, ktoré ste nikdy v médiách nekomunikovali, zistíte, že aj klienti majú občas vo svojej agende neporiadok a nechovajú sa vždy iba profesionálne. No a keď sa z tohto šoku otrasiete, spoznáte rozdiel medzi pojmami prevrat a puč:)
      1. Ja si dovolím tvrdiť, že slovko prostoduchosť som si zo svojho slovníka vyškrtla aj vo fáze, keď nás jeden z „prominentnejších“ klientov s obrovským ocenením za manažovanie prostredníctvom svojho zamestnanca na polovičný úväzok žiadal o kontakty na médiá cez mail! Pokúsila som sa mu vysvetliť, že takto PR nefunguje, no asi zabudol, pretože potom ešte opakovane o kontakty žiadal ľudí z tímu:) Ako obrana nech mu slúži fakt, že sme ešte dlho čakali na splatenie faktúr. A je lepšie skúsiť to sám, keď vám niekto zadarmo pomôže…
      1. Tramtadadá! A víťazom v mojej osobnej hitparáde je dávny ex-klient od západných susedov. Hneď ako sme totiž koruny vymenili za eurá, pokúsil sa mu môj šéf vysvetliť, ako funguje kurz €. Pán si však kurz určil po svojom (v náš neprospech, samozrejme) a komentoval to tým, že kurz oficiálne zverejnený NB nie je reálny a je nadhodnotený. Ustúpili sme. Pretože múdrejší ustúpi…a má potom už iba samých profesionálnych klientov, ktorí držia termíny, slovo aj palce svojej PR agentúre a nepodkladajú jej polienka pod nohy:))

Pred pár dňami mi jeden klient, ktorého si vážim do výšky mrakodrapu (nie je ich málo!) v noci napísal: „vy čo nespíte?“ a ja som odpovedala „štartujeme prácu pre skvelého klienta, takže od radosti ani nespíme“. Smial sa. Netušil, že to bola trošku aj pravda:)

Ďakujeme všetkým, čo s nami boli, sú a budú. V horších aj lepších mesiacoch.

Ďakujem všetkým klientom, čo počúvajú naše rady a odporúčania (nielen o tom, ktoré médiá za to stoja), robia maximum pre vlastné dobré pr (napríklad vystúpia aj v televízií hoci je im to proti srsti:)), odpíšu vždy, keď ich prosíme o fotografie (je ideálne ak pre mienkotvorný denník nepošlú rozmazaný portrét odfotený na mobil pár sekúnd predtým), neberú svoje citácie smrteľne vážne, ospravedlnia sa, keď je chyba na ich strane (málokedy, ale môže sa stať:)), nezaplatené faktúry nepovažujú za samozrejmé…a sú profesionálni v tom, čo robia.

Neviem, či je to náhoda alebo fakt, no keď to takto funguje z jednej strany, PR ide väčšinou ako „po masle“. V našej práci je totiž viac emócií než by si ktokoľvek myslel…A aké emócie môžeme šíriť, keď ich sami máme „zmätené“?

 

Ivana Nitranská