Otravy z agentúr

„Máš telefón!“ hučí na mňa asistentka cez pol redakcie ešte z čias, keď som bola zamestnaná v istom časopise… Zdvihla som hlavu od počítača… „Volá ti baba z nejakej agentúry, nerozumela som jej meno! Niečo chce ohľadom nejakej tlačovky!“ referuje ďalej.

OK, pomyslela som si a už sa mi dvíhal adrenalín. Konečne som sa sústredila na jednu súvislú vetu a už znova musím niečo riešiť! Ja ten článok asi dnes nedokončím a grafik už čaká… Kurník! A už o chvíľu mám ísť fotiť dohodnuté cvičenie na chrbticu…

Neochotne som vstala od stola. Nikdy som nevedela zatĺkať  a neodvrkla som asistentke, aby jej povedala že tu nie som, alebo že  nemám čas. Zvykla som si vyriešiť veci hneď za horúca, pretože to prináša menej komplikácii. A ja komplikácie nemám rada. „Beňová, dobrý deň…“ Ozývam sa ľadovým hlasom. Môžem si to dovoliť, mohla som ju hneď poslať do teplých krajín, ale neurobila som to! Som vlastne ústretová… Na druhom konci sa ozval štebotavý hlások „nejakej baby“ z agentúry. „Posielala som vám pozvánočku na zajtrajšiu tlačovú konferenciu o bolesti.  Chcem vedieť či prídete…“ V hlave sa mi okamžite rozsvietilo, spomenula som si na email a aj na to, že som chcela túto tému spracovať. Emailom som predsa potvrdzovala termín! „Ale ja som vám účasť už potvrdila!“ viditeľne sa v mojom hlase prejavilo podráždenie. Na druhom konci zaštebotal hlások, že si asi zle skontrolovala poštu, ďakuje za potvrdenie účasti a že sa teší na zajtrajšie stretnutie. Tresnem telefón, adrenalín vo mne vrie.. A čo by sa stalo, keby som aj tak  neprišla?! „Nechápem, načo potrebujú vedieť, či prídem na tlačovku alebo nie!“ dodávam rozčúlene nahlas. Kolegyňa zdvihne hlavu a súhlasne prikyvuje… Sme na jednej lodi… Tie baby z agentúr vedia poriadne otráviť život!

Fúrie z redakcií

„Ahoj tu je Zlata, môžem ťa na chvíľu vyrušiť?“ hovorím štebotavým hláskom mojej bývalej kolegyni novinárke. „Ahoj, ale rýchlo, teraz dopisujem článok, je to dôležité? Dnes mám odovzdať ešte dva materiály, asi ma porazí a Zuza si vzala dovolenku, tak si to vieš predstaviť!!“ počujem na opačnom konci nervózny hlas. Súhlasne prikyvujem s poznámkou, že to predsa poznám a viem o čom hovorí… „No čo to teda máš? pýta sa ma nervózne ďalej. „No vieš organizujem tlačovku o kožných problémoch, posielala som ti pozvánku… chcem len vedieť, či prídeš…“ dodávam milým hláskom a s pocitom viny, že ju ruším s takou hlúposťou. „Vieš potrebujem jednoducho vedieť, koľko novinárov príde. Musím urobiť zoznam a podľa toho objednať konferenčnú miestnosť,  občerstvenie a pripraviť tlačové správy…“

„Bóóóóže Zlati, ja ti neviem! Keď ja mám tak strašne veľa roboty! Fakt neviem, či to stíham! Vieš tá Zuza má dovolenku a šéfka si ešte vymyslela na mňa novú tému… Ja fakt neviem, či to budem  stíhať!“ dodáva podráždene. „Veď dnes máš uzávierku, zajtra by si mohla prísť a poklebetíme trocha,“ hovorím medovým hláskom a v duchu si hovorím: no super! Ďalšia zaneprázdnená novinárka! Ja by som na jej mieste určite prišla, veď sa jej predsa nič nestane, keď sa na hodinu uvoľní z redakcie! Po uzávierke sme predsa vždy mali troška viac času. To sú naozaj všetky novinárky nervózne a permanentne zaneprázdnené?

 

Zlatica Beňová